Ľudo Bešeňovský

Na Slovensku upútal pozornosť knihami pre deti Dedinôčka milá (1940) a Biele dni (1942). V medzivojnovom období sa pomerne často hrávali jeho jednoaktovkové veselohry, založené na princípe situačného humoru (Mrcha natura, Nečakaný návrat, Gol a i.). V literárnej činnosti pokračoval aj v zložitých existenčných podmienkach emigrácie a svoje básnické zbierky (Batožtek a slza, 1976; V krvi ťa nosím, 1978; Majáles, 1991) vydal vlastným nákladom. Výber z jeho exilovej poézie vyšiel pod názvom V putách rodnej zeme (1983). Výber z jeho poézie z rokov 1931-41 vyšiel pod názvom Za rodné brehy (1995).

V roku 2005 bol vydaný zaujímavým výber z jeho básnickej tvorby pod názvom Najkrajšia slza – do slovenskej literatúry sa vracia výnimočne kultivovaný, senzitívny tvorca. S použitím netypickej formy denníkových zápiskov a neopakovateľnou slovnou zásobou reflektuje svoje zážitky z detstva v malebnej liptovskej dedine Bešeňová v kontraste s osudmi povojnového emigranta.

Sľubný literárny rozbeh prerušila povojnová emigrácia v roku 1945. Jeho dielo sa pre ideológiu nového s systému stalo neprijateľné a bolo z literárneho a čitateľského kontextu administratívne vykázané. Napríklad dve sociálne drámy Zlomená päsť a Nástup otrávených boli ideove neprípustné - bol to zápas medzi kresťanskými a komunistickými robotníkmi, v druhej streľba do robotníkov v Polomke na Horehroní.